Oysters Ručne maľovaná olejná reprodukcia

Rané roky, rodina a vzdelávanie

Édouard Manet sa narodil v Paríži 23. januára 1832. Vzrastal v prosperšnej domácnosti ako najstarší syn muža, ktorý zastával významnú pozíciu na francúzskom ministerstve spravodlivosti. Otec pre neho mal v mysli úplne inú budúcnosť, spojenú s námornictvom alebo právom. Mladý muž sa pokúsil toto smerovanie nasledovať, no dvakrát neuspel pri vstupných skúškach na námornú akadémiu. Toto neúspech ho však nečakané presmeroval smerom k plátnu a farbám. Nakoniec predložil otcovi portfólio svojich diel, aby dokázal svoju oddanosť umeniu, čím si konečne získal povolenie na formálne štúdium.

V období od roku 1850 do roku 1856 prechádzal výcvvik v ateliéri Thomasa Couturea. Hoci tam získal technické základy akademického maliarstva, jeho pohľad sa často vzdialil od učebníc a smeroval k Louvru. V galériách trávil väčšinu svojho času, keď stál pred plátnami starých majstrov a pokúšal sa prepísať ich metódy. Študoval spôsob, akým pracovali so svetlom a tvarom, a pohlňal lekcie minulosti, zatiaľ čo sa pripravoval na to, že nájde vlastnú, nezdolnateľnú cestu. Toto obdobie intenzívneho štúdia mu poskytlo technický základ, ktorý mu neskôr umožnil odvážne odísť od umeleckých konvencií.

Technika a umelecký štýl

Povrch plátna odhaľuje závislé odklonenie od hladkého, takmer neviditeľného dokončenia, ktoré vyžadoval Salon. Namiesto vyhladzovania stop po ťahoch pędzla tu vidíme energetické a viditeľné nanášanie pigmentu, ktoré sa nazýva facture. Tento prístup uprednostňuje fyzickú realitu samotnej farby. Vďaka použitiu techniky alla prima, známej aj ako mokré na mokré, sú farby nanášané čerstvé, čo dodáva dielu okamžitú kvalitu a vyhýba sa pomalému, vrstvenému budovaniu typickému pre tradičné akadémické metódy. Táto metóda dovoľuje určitú spontánnosť pri zachytávaní svetla a atmosféry.

V spôsobe vykresľovania tvarov je cítiť výraznú plochosť. Voľné vedenie pędzla sa vyhýba ťažkému modelovaniu, ktoré sa zvyčajne používa na vytváranie hlbokých, trojrozmerných ilúzií. Namiesto toho pôsobí obrazový priestor často stlačený. Tento efekt je ešte umocnený použitím silných, kontrastných tónov. Namiesto spoliehania sa na plynulé farebné gradácie na definovanie tvaru, dielo často využíva prudké zmeny svetlohry, ktoré naznačujú fragmentovaný, moderný svetlo mestského života. Tento odmietnutie matematickej perspektívy a bezproblémového prechádzania farieb vytvára pocit okamžitosti, akoby sa obraz skladal priamo pred očami diváka.

Škandál moderných tém

Polovica 60. rokov 19. storočia priniesla sériu konfrontácií s verejnosťou. V roku 1863 poskytol Salon des Refusés scénu pre diela, ktoré oficiálne poroty odmietli. Medzi nimi bolo aj Le Déjeuner sur l'herbe, obraz, ktorý okamžite vyvolal obrovský rozruch. Tento skladba sa nespoliehala na obvyklé mýtické alebo biblické výhovorky na prezentáciu nahoty; namiesto toho umiestnila nahú ženu do prostredia pikniku vedľa dvoch plne oblečených mužov. Tento odmietnutie poskytnúť historický alebo božský kontext zanechalo diváka s ničím iným, len s surovou prítomnosťou súčasného života.

Napätie sa ešte viac zvýšilo v roku 1865 výstavou diela Olympia. Toto díelo bolo považované za najšokujúce dielo v Salóne. Vzalo kompozíciu Titianovej Venuše z Urbina a zbavilo ju ochrannú vrstvu mýtu, pričom bohyňu nahradilo súčasnou prostitutkou. Ona neodvracala pohľad ani neinvitovala k obdivu; upŕavovala diváka s priamosťou, ktorú mnohí považovali za znepokojujúcu. Kritici sústredili svoj hnev na túto absenciu idealizácie a na úsečnosť samotnej témy.

Okrem výberu tém vyvolával veľkú kritiku aj spôsob nanášania farieb. Mnohí pozorovatelia útočili na viditeľné, energické ťahy štetcom a absenciu hladkého, bezchybného dokončenia. Videli chyby v perspektíve a nesplnenie tradičných pravidiel dekoru. To, čo niekto nazval neschopnosťou, iní rozpoznali ako závislé rozhodnutie ukázať realitu farby na plátne namiesto toho, aby vytvorili okno do snu.

Kľúčové diela a významné obrazy

V roku 1861 vytvoril Španielsky spevák, dielo, ktoré mu prinieslo čestné uznanie na Salóne. Obraz zachytáva modelku v andalúzskom kostýme, ktorá drží gitaru spôsobom, ktorý naz sugiere, že struny prstami ťahá ľavonožný hráč, hoci nástroj je nastrojený pre pravonožného umelca. Táto malá, zámerná chyba sa vedľa stereotypnej španielskej záložnej štingsky nachádza pri nohách modelky.

Jeho ťah pędzla sa často dotýkal toho okamžitého a politického. V roku 1867 namaloval Poprava cisára Maximiliána z Mexika. Neskôr, keď sa mu v nesných 70. rokoch 20. storočia začalo narúšať zdravie, jeho pozornosť sa presunula k menším, intímnejším tématam. Do roku 1882 dokončil Bar v Folies-Bergère, obraz, ktorý zachytáva atmosféru moderného kaviarne s pocotom psychologickej nejasnosti. Na konci svojho života, okolo roku 1883, sa venoval záložným štingskám, ako je napríklad Dve ruže na obruse.

• Španielsky spevák (1861)
• Poprava cisára Maximiliána z Mexika (1867)
• Bar v Folies-Bergère (1882)
• Dve ruže na obruse (cca 1883)

Kruhy, rivali a vplyvy

Jeho ťah pędzla nesie v sebe ťažkavú prítomnosť majstrov, ktoré študoval v Louvri. Aby našiel vlastnú cestu, obracal sa k dramatickému svetlu Caravaggia a plynulým, tmavým tónom Velázqueza. Od Goyy si osvojil určitú priamosť, ktorá nemusela spĺňať nároky na uhladené, akademické dokončenie. Nešlo však len o pouhé štúdiá; boli to nástroje, ktoré použil na rozvrat očakávaní Salonu. Nad postupné miešanie tónov predpokladal silnú prítomnosť jedného, výrazného farby.

V parížskych kaviarenniach a intelektuálnych kruhoch sa pohyboval medzi ľuďmi, ktorí mali definovať celú túto éru. Spolúzdával priestor aj myšlienky s umelcami ako Claude Monet a Edgar Degas, mužmi, ktorí sa tiež snažili prekračovať hranice toho, čo by mal obraz predstavovať. Jeho osobný život bol rovnako prepojený s avantgardou; jeho svračnou bola umelkyňa Berthe Morisot. Hoci sa často snažil o uznanie oficiálnych inštitúcií, jeho skutočnými sprievodcami bolí tí, ktorí tvorili v tieni uestablishedovaných akadémie.

Na začiatku našiel hlasného obráncu v spisovateli, ktorý v jeho kontroverzných plátnach videl budúcnosť. Tento podporovateľ zverejnil nadšený súbor príspevkov o jeho tvorbe, čím pomohol definovať jeho miesto v saľujúcom umeleckom svete. Aj keď verejnosť reagovala na jeho moderné témy s nepriateľskosťou, táto podpora poskytovala nevyhnutnú protiváhu kritikom, ktorí považovali jeho štýl za nedokončený alebo témy za nevhodné. Édouard Manet zostal postavou uväznenou medzi starým svetom Académie a novou, nekludnou energiou ulíc.